305425595_7946898068716086_7005268301833642368_nx

Jeden deň v Modre

Modra | Poď na výlet | > Jeden deň v Modre

Výlet na jeden deň

Slovenská ľudová majolika Modra

Budova dnešnej SĽM bola vybudovaná koncom minulého storočia, aby celá výroba sídlila na jednom mieste s využitím moderných technológii. Dnes patrí SĽM len časť z pôvodných priestorov, nakoľko bola výroba ukončená. Z iniciatívy nadšencov sa však pece vo výrobe po dvoch rokoch opäť rozpálili a súčasná firma nadväzuje na tradície i postupy niekdajšej spoločnosti. Zakúpiť tu môžete rôzne úžitkové i dekoračné predmety, väčšie či menšie výrobky, ktoré vyrobili zruční majstri a dekorovali šikovné maliarky.

V SĽM nasleduje exkurzia alebo workshop v závislosti od vyťaženosti majoliky a ohlásenia návštevníkov. Čas strávený v SĽM je preto v rozmedzí od 45 min do 90 min.
Celkový čas pre realizáciu produktu závisí od veľkosti skupiny, odhadom cca 3 hod.

Heřman Landsfeld

Ďalšou zastávkou je cintorín, miesto posledného odpočinku Heřmana Landsfelda. Muž, ktorý sám seba nazýval moravským Slovákom sa narodil 13. augusta 1899 v Malenoviciach na Morave. Heřman nepochádzal z rodiny, ktorá by sa venovala umeniu, no sám k maliarstvu inklinoval.
V r. 1913 Landsfelda objavila v zlínskej meštianskej škole akademická maliarka Marie Vořechová-Vejvodová, ktorá prišla hľadať nové maliarky keramiky do učilišťa v Modre. V tom istom roku začína od jesene navštevovať školu. Od pomocných prác sa dostáva k maľovaniu keramiky.
Modra sa stala (s krátkym prerušením) jeho domovom do r. 1939 – za ten čas si osvojil prácu s keramickým kruhom, stál na čele dielne, zozbieral množstvo keramických úlomkov, pripravoval výstavy i expozície. Spoznal tu i svoju neskoršiu manželku Alžbetu Gajdovú, ktorá do Modry prišla na päť mesiacov trvajúci kurz maľovania, modelovania kreslenia vzorov. Spolu ilustrovali etnografickú knihu Antonína Václavíka Podunajská dedina.
Zaujímavá a výrazná je jeho archeologická činnosť – na mieste starých habánskych dvorov v Sobotišti, Košolnej, Veľké Leváre a ďalších objavoval nielen fragmenty ale i časti pecí či keramiku. Zo Slovenska odišiel v r. 1939, keď začala hustnúť atmosféra a nevraživosť voči cudzincom či evanjelikom. V modranskej dielni podal výpoveď a s manželkou sa vrátil na Moravu. V Strážnici si založili keramickú dielňu, majster však pokračoval aj v archeologických výskumoch a zbieraní keramiky. Viedol si prírastkovú knihu, v ktorej evidoval všetky predmety. Uvádzal popis, značku, rozmery, meno majstra, miesto nálezu, cenu a ďalšie poznámky, ktoré sa predmetu týkali.
Vlastná i zozbieraná tvorba Landsfeldovcov je súčasťou zbierkového fondu viacerých múzeí – na Slovensku napr. Historického múzea SNM, Malokarpatského múzea v Pezinku, SNM – Múzea Ľudovíta Štúra či Západoslovenského múzea v Trnave.
Za miesto posledného odpočinku si tento nadaný keramikár a zberateľ vybral svoju obľúbenú Modru.

Stará budova majoliky

V období od 14. storočia do roku 1872 sa remeselníci združovali do cechov – stavovských organizácii. Cechy kontrolovali kvalitu aj cenu výrobkov, regulovali množstvo produkcie, mzdy a kontrolovali odpracovaný čas, starali sa o solidaritu medzi členmi cechu, podporu vdov a sirôt. Mali stanovenú jasnú štruktúru, priebeh schôdzí i štatúty.
Po ich rozpade nasledovala potreba oživiť záujem o remeselné výrobky, ktorý klesol pre konkurenciu lacného smaltovaného a porcelánového riadu. Ministerstvá vtedajšieho Uhorska prikročili k podpore priemyselných podnikov prostredníctvom dotácii či úľav. Prvým krokom pre Modru bol vznik Keramického priemyselného učilišťa v 80-tych rokoch 19.storočia. Skúška hlín v Modre preukázala potenciál pre výrobu a mesto zasa poskytlo priestory pre samotnú výrobu. Mesto dostalo od štátu dotáciu 3200 zlatých. V konkurze na vedúceho dielne uspel Jozef Mička, ktorý pochádzal z Moravy. Učni nadobúdali aj teoretické znalosti a osvojovali si praktické zručnosti od čistenia pecí či miešania farieb cez točenie riadu po pálenie. Žiakom sa mohol stať syn každého modranského mešťana. Hoci miestni hrnčiari spočiatku brali školu ako konkurenciu, neskôr tu navštevovali kurzy a prijímali rady na skvalitnenie produkcie.
V roku 1888 sa zo školy stal privátny podnik, dielňu si prenajal Jozef Mička. Podnik prosperoval, no pracovný deň zamestnancov začínal o 6.00 ráno a končil o 18.00 hod., pričom po tejto hodine si ešte privyrábali súkromnou výrobou, aby zvýšili svoje príjmy. Pracovali s olovnatými farbami, vo vlhkom a horúcom prostredí, preto zomierali mladí na zápaly pľúc či rakovinu. Väčšina zamestnancov prichádzala z Moravy. K preferovaným motívom patrila purpurová ruža s púčikmi, zvieratá, svätci či remeselníci. Po Mičkovej smrti v r. 1908 bola v r. 1911 výroba zastavená.
Cirkevní a politickí funkcionári, ktorí žili a pôsobili v Modre, prišli s myšlienkou prevzatia podniku a vzniku novej účastinárskej spoločnosti. Novú dielňu viedol prvý vyučený žiak J. Mičku Karol Žák. Spoločnosť mala 50 podielov v hodnote 5 000 korún, jej správcom a vedúcim sa stal evanjelický farár Samuel Zoch. Činnosť dielne bola pozastavená v r. 1914 – 1916 počas 1.svetovej vojny. Výrobu však začali postupne obnovovať a po skončení vojny spoločnosť nestíhala vybavovať objednávky. Vyzývala verejnosť o kúpu účastín v podniku. V povojnovom období sa prebúdza záujem o slovenské umenie, zvyky, ľudový odev i keramiku. Nastal veľký záujem o keramické výrobky a na predaj slúžili i samotné vzorové kusy. Tak vznikla požiadavka vytvoriť vzorkovníky – zodpovední boli maliari Ján Ludvik a Heřman Landsfeld. Vytvoril katalóg s cenami výrobkov, ktorý bol vydaný v slovenčine, angličtine a francúzštine. Landsfeld sa venoval aj zberateľstvu, čím podnik získal cenné predlohy, vďaka ktorým sa majolika považuje za dediča džbánkarskej výroby a výhradného pokračovateľa.
Povojnové obdobie prinieslo i technický posun – do dielne bola zavedená elektrina, materiál nakupovali v hotovom stave a keramika sa stávala farebnejšou a prepracovanejšou.
Rok 1948 zmenil nielen politickú situáciu v Československu, ale aj situáciu v našom podniku. Modranská keramická dielňa sa stala v roku 1952 súčasťou Zväzu výrobných družstiev a prijala názov Slovenská ľudová majolika. Svoje uplatnenie tu našiel Ignác Bizmayer, Rudolf Barčík či Michal Petráš. V 70-tych rokoch minulého storočia bola z niekdajšej synagógy prenesená vzorkovňa s obchodom a džbánkarňou, podnik opustil aj priestory južnej bašty. Celá výroba sa presťahovala do novovybudovaného areálu, ktorý poskytoval dostatok priestoru, ale absentovala atmosféra. Záujem o keramiku viedol k prijímaniu nových zamestnancov, ktorí prešli len krátkym školením a tvorili prezdobené výrobky.
Rok 1989 opäť priniesol zmeny – pokles odberateľov, následne aj výroby a zamestnancov. Zmenilo sa zameranie výroby o drobné dekoratívne predmety, obedové servisy, pekáče a pod.

SNM-Múzeum Ľudovíta Štúra – Galéria Ignáca Bizmayera

Galéria Ignáca Bizmayera ponúka výber z diela vrcholného predstaviteľa figurálnej keramickej tvorby na Slovensku. Nachádza sa v rotundovej bašte mestského opevnenia z 1. polovice 17. storočia. Otvorená bola v roku 1994 počas Svetového kongresu keramikárov.

Ignác Bizmayer sa narodil v r. 1922 v Košolnej na západe Slovenska. Pochádza z rodiny s habánskymi koreňmi.
Habáni boli nemeckými prisťahovalcami, ktorí na územie dnešného západného Slovenska prichádzali od 16. storočia. Boli anabaptistami, teda radikálnymi stúpencami lutherskej reformácie. Do života aplikovali princípy prvotného kresťanstva – hospodársku a sociálnu rovnosť. Požadovali reformu cirkvi i spoločnosti. Vytvárali náboženské a spoločenské obce s prísnym režimom, ktorý upravoval ich hospodársky i spoločenský život. Preto ich vyhnali zo Švajčiarska – tak postupovali do Nemecka, Rakúska, Talianska a časť aj na Moravu, odkiaľ boli tiež vypovedaní (dostali sa do rozporu s vrchnosťou). Nové útočisko našli v Uhorsku, kde sa od druhej pol. 16.stor. do zač. 17. storočia usadili približne v 40 lokalitách západného Slovenska – Skalici, Holíči, Sobotišti, Veľkých Levároch, Stupave, Častej, Košolnej atď.
Pôvodné náboženské obce zanikli koncom 17.storočia, kedy splynuli s domácimi obyvateľstvom a prešli rekatolizáciou. Rovnako to bolo aj s džbánkarstvom, ktoré sa zlialo s domácou slovenskou výrobou.

Do Modry začali asimilovaní Habáni prichádzať začiatkom 19.stor. Jeden z nich – Jozef Kitta je považovaný za zakladateľa džbánkarskej keramickej výroby v Modre.

Galéria Ignáca Bizmayera prezentuje tvorbu figuralistov a figuralistiek.

SNM-Múzeum Ľudovíta Štúra-Múzeum slovenskej keramickej plastiky

Múzeum slovenskej keramickej plastiky prezentuje remeselnícku tradíciu, ktorou je Modra dodnes známa.
Nachádza sa blízko fortifikačného systému (opevnenia) a kruhovej bašty. Tieto prvky vznikli v 17. storočí, kedy Modra získala štatút slobodného kráľovského mesta.
Stála expozícia Z dejín modranskej keramiky bola otvorená v r. 2017. Zachytáva tradičné mestské remeslo od obdobia prvých písomných prameňov. Všíma si keramické tradície, život v hrnčiarskom cechu a výrobky, ktoré v dielňach vyrábali hrnčiari a džbankári. Okrem hrnčiarstva a džbankárstva vznikala popri tradičnom keramickom sortimente aj bohatá figurálna tvorba, ktorá je v expozícii prezentovaná samostatne.