Huncokári

Zoznámte sa s lesnými ľuďmi - Huncokármi

Oblasť Malých Karpát je jedinečná svojou históriou spätou s etnografickou skupinou Huncokárov. Sami seba označovali „horskí ľudia“, no označenie Huncokár od domáceho obyvateľstva vzniklo ako skomolenina Holzhacker – drevorubač. Prichádzali sem z rakúskych krajín na pozvanie Pálffiovcov, bohatého rodu, ktorý bol verný uhorskému panovníkovi. Na našom území mali zaviesť moderný spôsob ťažby dreva. Do 16. stor. bolo úžitkové drevo ťažené bez presnejšieho systému. Lesy sa využívali najmä na lov zveri, prípravu palivového dreva či chov dobytka. V r. 1565 došlo k prvým zmenám prijatím Lesného poriadku, ktorým sa stáva lesné hospodárstvo cieľavedomou činnosťou.
Aj významný rod Pálffiovcov sa snažil využívať lesné bohatstvo efektívne. Preto od 30.r. 18.st. pozývali lesných úradníkov i robotníkov s rodinami, ktorí prichádzali z nemecky hovoriacich krajín. Huncokári žili rozptýlene v horských oblastiach, výnimkou bolo osídlenie v Modre – Piesku, kde spolu žilo viacero rodín. Domy so záhradami mohli využívať počas svojej služby Pálffiovcom. Venovali sa ovocinárstvu, pracovali s drevom, ženy sa venovali aj bylinkárstvu.
Huncokári stínali a rezali drevo, približovali ho k cestám, čistili les. Manželstvá uzatvárali medzi sebou, s okolitým obyvateľstvom však udržiavali dobré vzťahy. Boli rímsko-katolíckeho vierovyznania a ich patrónom bol sv. Vincent. Usádzali sa v horských údoliach, väčšinou 2 – 3 rodiny spolu, výnimkou bola lokalita Modra – Piesok, kde sa sústredilo viac spoločenstiev. K užívaniu dostali záhrady, v ktorých pestovali zeleninu a strukoviny, popri tom chovali dobytok a ošípané. Venovali sa aj ovocinárstvu, ženy boli skúsené bylinkárky. V lese nielen stínali drevo, rezali ho a zabezpečovali transport k cestám, čistili les. Muži pálili vápno a drevené uhlie, ženy vysádzali stromčeky, pripravovali krmivo pre zver, kosili trávu. Život v horách ich predurčoval nielen k súzvuku s prírodou, ale aj k súdržnému spôsobu života. Vzájomne si pomáhali, manželstvá uzatvárali medzi sebou a pri väčšine životných udalostí si tiež vystačili v rámci svojho spoločenstva. Vzťahy sa odzrkadľovali aj na opatrovaní detí v prípade úmrtia ich rodičov, o ktoré sa postarala rodina. Huncokári sa nechávali pochovávať v blízkosti obydlia, z takýchto hrobov sa zachoval len jeden a to v Modre na Čermákovej lúke. Z pôvodných cintorínov sa zachoval tiež len v Modre na Piesku. Náhrobné kríže prešli rekonštrukciou a dnes vydávajú dôkaz o endogamných manželstvách cez opakujúce sa priezviská.

Horské osídlenie zaniklo v Malých Karpatoch po r. 1945, časť obyvateľstva bola odsunutá do Nemecka.

Priestor Malých Karpát – Modra – Piesok, Pezinok – Rybníček, Kamenná brána, Zabité, Sklená huta či oblasť Záhoria – Vývrat,Horáreň pod Vysokou a mnohé ďalšie lokality sa stali domovom pre mnohé rodiny lesných ľudí. Časté priezviská Achenschwandner, Eckhardt, Gschwander, Graus, Gschill, Hirner, Kern, Kschill, Lintner, Nietschneider, Reisinger, Steinacker i mnohé ďalšie sa dodnes vyskytujú v našom prostredí.

@mesto.modra